ZOH 2022: Má cezhraničný poľsko-slovenský projekt šancu na úspech?

Igor Kováč, Národné športové centrum

Poľský Krakov ponúka Slovensku ďalšiu olympijskú šancu. Po neúspešných kandidatúrach Popradu na ZOH 2002 a 2006 a zmarenej príležitosti organizovať ZOH 1984 vo Vysokých Tatrách „vďaka“ rozhodnutiu vtedajšej federálnej komunistickej vlády, má Slovensko opäť možnosť privítať najlepších športovcov sveta pod piatimi kruhmi.

Mesto Krakov sa rozhodlo predložiť Medzinárodnému olympijskému výboru (MOV) projekt zimných olympijských hier, ktorý počíta s asi 100 km vzdialeným strediskom Zakopané ako dejiskom súťaží na snehu. Tento štandardný model priestorovej organizácie zimných olympijských hier je však narušený absenciou vhodných podmienok pre alpské lyžiarske disciplíny na poľskej strane Tatier.  Práve z tohto dôvodu bol oslovený Slovenský olympijský výbor (SOV) o spoluprácu, aby sa tieto súťaže mohli uskutočniť v stredisku Jasná v Nízkych Tatrách. Poľský Krakov tak ako jediný vyrukoval do boja o usporiadanie ZOH 2022 s cezhraničným projektom.

Niekto by si mohol položiť otázku, či má takýto projekt šancu na úspech. Odpoveď by mohla byť celkom jednoduchá, keďže sa ešte v histórii ZOH nestalo, aby sa konali v dvoch krajinách. Pravda je však aj taká, že takýto cezhraničný koncept ZOH nebol doteraz medzi uchádzačmi ojedinelý.


Jasná - plánované dejisko alpských lyžiarskych súťaží v projekte ZOH Krakov 2022 (Zdroj: vysoke-tatry.travel)

 

Márne snahy veľmoci zimných športov

Keď sa fínske mesto Lahti uchádzalo o právo organizácie ZOH 1964, 1968 a 1972, vo svojom návrhu predkladalo ako dejisko organizácie alpských lyžiarskych súťaží švédske stredisko Are. Vzhľadom na skutočnosť, že v celom Fínsku nie sú vhodné podmienky pre alpské lyžovanie, resp. kĺzavé disciplíny (zjazd a super-G), ktoré si vyžadujú patričnú náročnosť a prevýšenie (v prípade zjazdu mužov je to minimálne 800 m), bolo vcelku pochopiteľné, že sa Fínsko obráti na najbližšiu alternatívu mimo svojho územia. Pre MOV však bola táto možnosť neprijateľná vzhľadom na značnú vzdialenosť od navrhovaného centra hier (bolo by nevyhnutné použiť letecký most). A to aj napriek tomu, že Olympijská charta v prípade ZOH umožňuje v takýchto prípadoch organizáciu niektorých súťaží v inej krajine. Z tohto dôvodu sa Fínsko na dlhú dobu odmlčalo vo svojich snahách zorganizovať najväčší sviatok zimných športov. O návrat sa pokúsilo až v súboji o ZOH 2006, keď mesto Helsinki predložilo MOV cezhraničný variant, tentoraz v spolupráci s nórskym Lillehammerom - dejiskom ZOH 1994. V tomto prípade sa Fíni rozhodli využiť existujúcu infraštruktúru pre alpské lyžovanie v Kvitfjelli a Hafjelli, ako aj bobovú a sánkarskú dráhu v Hunderfossene. Aj napriek výbornej celkovej kvalite predkladaného projektu bol však pre MOV takýto koncept prakticky dvoch samostatných hier v dvoch krajinách stále neprijateľný. S takýmto postojom MOV bolo Fínsko ako jedna z veľmocí zimných športov vo svojich olympijských ambíciách doslova „odsúdené“ na neúspech. Toto sa ešte snažilo zvrátiť úvahami o organizovaní ZOH v Laponsku za polárnym kruhom. Fínske mesto Rovaniemi malo byť centrom hier, pričom dejisko súťaží v alpskom lyžovaní malo byť vybudované na jednom z najvyšších vrchov vo Fínsku, ktorý leží na hraniciach s Nórskom, a ktorý by pre potreby ZOH musel prejsť umelým navýšením. Tento projekt však Fíni MOV doteraz nepredložili.


Hry bez hraníc

Iný bol prípad talianskeho Tarvisia pre ZOH 2002 a rakúskeho Klagenfurtu pre ZOH 2006. Išlo v podstate o identický projekt, ktorý zastrešovalo vždy iné mesto. Predkladatelia oboch návrhov počítali s rozmiestnením športových súťaží do miest a stredísk na území troch susediacich štátov: Talianska, Rakúska a Slovinska. Koncept ZOH pod mottom „Senza confini“ (Bez hraníc) sa opieral o minimalizáciu investičných nákladov do infraštruktúry, a preto sa snažil o maximálne možné využitie existujúcej infraštruktúry na území týchto troch krajín. Okrem toho v navrhovanom koncepte priestorovej organizácie hier zohralo svoju úlohu aj poolympijské využitie športovísk. Výsledkom bol návrh, ktorý distribuoval olympijské dianie do 11 miest a stredísk – Cortina d'Ampezzo (boby, sane, skeleton, olympijská dedina), Ljubljana (hokej, olympijská dedina), Klagenfurt (hokej, krasokorčuľovanie, short track, rýchlokorčuľovanie, curling), Achomitz (biatlon), Kranjska Gora (alpské lyžovanie), Nassfeld (alpské lyžovanie, olympijská dedina), Arnoldstein (alpské lyžovanie), Tarvisio (alpské lyžovanie, akrobatické lyžovanie, bežecké lyžovanie), Planica (skoky na lyžiach), Bad Kleinkirchheim (snoubording) a Velden (hlavná olympijská dedina). Napriek zjavnej racionalite návrhu, tento nemal žiadnu oporu v podmienkach, ktoré MOV stanovilo v Olympijskej charte a to, že povoľuje organizáciu niektorej z disciplín ZOH v inej krajine len v prípade, ak to neumožňujú geografické podmienky krajiny hostiteľského mesta. Toto sa však netýkalo ani Talianska, Rakúska, či Slovinska, pretože každá z týchto krajín má prírodné podmienky na to, aby ZOH dokázala organizovať samostatne. Experiment, ktorý bol v rámci týchto dvoch projektov MOV predložený, nezožal veľký úspech. Dekoncentrácia hier, ktorá pripomínala neslávne Albertville (dejisko ZOH 1992), sa netešila veľkej priazni s ohľadom na vtedajšie skúsenosti s dopravou aj celkovou olympijskou atmosférou, ktorá vtedy v Savojsku vládla, a ktorá pripomínala skôr jednotlivé majstrovstvá sveta pod olympijskou vlajkou.


Mapa priestorovej organizácie ZOH 1992 v Albertville (Zdroj: archív autora)


„Úspešný“ rakúsky variant

Opačný prístup zvolilo Rakúsko v rámci projektov Salzburgu pre ZOH 2010 a 2014. V oboch prípadoch boli hry koncentrované na území Rakúska s výnimkou súťaží v boboch, sánkovaní a skeletone, ktoré sa mali konať na už existujúcej dráhe v nemeckom Schőnau am Kőnigsee. Ani v tomto prípade však nešlo o variant, ktorý by mal oporu v existujúcom znení Olympijskej charty, nakoľko Rakúsku prírodné podmienky nebránia v organizácii týchto súťaží na jeho území. Dôvodom tohto postupu bola snaha Rakúska vyhnúť sa zvýšeným nákladom na budovanie novej dráhy, ktorá by nemala v krajine, ktorá už jednu dráhu má (Igls pri Innsbrucku) trvalo udržateľné poolympijské využitie. Ďalším dôvodom pre spoluprácu s nemeckou stranou bola aj jedinečná poloha bobovej dráhy v Kőnigsee, pretože sa nachádza len 30 km od Salzburgu ako navrhovaného centra hier, čo umožnilo navrhovateľom udržať veľmi dobrú priestorovú kompaktnosť ich olympijského projektu. V prospech takéhoto riešenia hovorila nakoniec aj skutočnosť, že obe krajiny sú súčasťou Schengenského priestoru a menovej únie, čím odpadávajú komplikácie s dopravou, colnými kontrolami a nejednotnou menou. Treba pripomenúť, že v prípade ZOH 2010 aj ZOH 2014 sa salzburský projekt dostal až do finálneho hlasovania MOV, kde zakaždým neuspel na úkor víťazného Vancouveru, resp. Soči. Toto môže byť dôkazom, že práve takýto variant cezhraničných hier má z pohľadu MOV najväčšiu šancu na úspech, aj napriek tomu, že úplne nezodpovedal podmienkam Olympijskej charty.


Mapa priestorovej organizácie športovísk v kandidátskom projekte ZOH Salzburg 2014 (Zdroj: Salzburg 2014 Candidature File)


Krakov-Zakopané-Jasná 2022

Aké sú teda šance cezhraničného projektu Krakova v boji o ZOH 2022? Na tomto mieste treba povedať, že Poľsko sa ešte v nedávnej minulosti pokúšalo získať právo organizácie ZOH a to samostatne. Keď sa mesto Zakopané uchádzalo o ZOH 2006, počítalo s organizáciou všetkých súťaží na svojom území, aj vrátane alpského lyžovania. Pre tieto účely mal byť použitý Kasprowy vrch, na ktorom mali byť vybudované všetky potrebné trate pre zjazd, super-G aj obrovský slalom. Tento návrh však narazil na odpor ochrancov prírody, pretože ide o územie národného parku s takmer panenskou prírodou a s minimálnou existujúcou infraštruktúrou. Navyše, navrhovaná trať mužského zjazdu neprešla schválením Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS), a tak bolo potrebné hľadať novú lokalitu ako náhradu. Aj z týchto dôvodov napokon projekt ZOH 2006 v Zakopanom vyznel neúspešne. Je preto pochopiteľné, že Poliaci pri svojom ďalšom kandidátskom pokuse hľadali inú možnosť, ako túto situáciu vyriešiť a ako najschodnejšie riešenie sa pritom ukázala alternatíva spolupráce so Slovenskom a strediskom Jasná. Poľský návrh priestorovej organizácie ZOH 2022 počíta kľúčovo so 6 lokalitami: Krakov (hlavné centrum hier so športoviskami pre športy na ľade), Myslenice (boby, sánkovanie, skeleton), Zakopané (bežecké lyžovanie, skoky na lyžiach, akrobatické lyžovanie, snoubording), Koscielisko (biatlon), Jurgov (akrobatické lyžovanie a snoubording) a Jasná (alpské lyžovanie). Ako alternatívu zvažuje poľská strana premiestnenie hokejového turnaja do Osvienčimu a Katovíc, čím by bola zabezpečená lepšia využiteľnosť hokejových hál po skončení hier. Pôvodne sa pritom uvažovalo aj o organizácii hokejového turnaja na Slovensku. To by si však vyžadovalo zmenu Olympijskej charty, čomu predstavitelia MOV neboli naklonení. Situácia Krakova sa tak výrazne približuje návrhom, ktoré predložil rakúsky Salzburg. Poľsko aj Slovensko sú navyše tak isto súčasťou Schengenského priestoru, čo by umožňovalo voľný pohyb osôb počas hier. Ako problém sa však ukazuje nejednotná mena, nakoľko Poľsko nemá zavedené euro.

Samozrejme na celkový úspech kandidatúry má vplyv aj celý rad iných faktorov, vrátane konkurencie, ktorá sa o hry uchádza. Oslo, Štokholm, Ľvov, Peking aj Alma-Ata sú uchádzači, z ktorých ani jeden nenavrhuje cezhraničný koncept hier. Poľsko-slovenský projekt tak môže byť do určitej miery jedinečný, aj keď tomu mohol „zabrániť“ kanadský Montreal (dejisko OH 1976), ktorý uvažoval o kandidatúre na ZOH 2022, pričom plánoval spoluprácu s americkým strediskom Lake Placid – dejiskom ZOH 1932 a 1980. Krakov sa tak dostal do pozície, kedy bude musieť presvedčiť hodnotiacu komisiu MOV, že jeho projekt je technicky natoľko kvalitný, že si zaslúži postúpiť z uchádzačskej do kandidátskej fázy výberového procesu, teda medzi tri mestá, z ktorých bude MOV vyberať hostiteľa ZOH 2022. Treba podotknúť, že vzhľadom na zoznam uchádzačov to nie je vec nereálna. Oslo a Štokholm budú zrejme patriť k najväčším favoritom. Informácie o ich projektoch, ktoré sú už teraz k dispozícii tomu jasne nasvedčujú. Pozícia tretieho postupujúceho však môže byť veľmi otvorená. To však budeme s istotou vedieť až po 14. marci 2014, čo je termín predloženia oficiálnej uchádzačskej dokumentácie. Až potom budeme poznať detaily jednotlivých projektov a následne lepšie zhodnotiť aj poľsko-slovenské šance na úspech.
 

Dátum vydania: 27. november 2013